„História je veľká kniha, z ktorej kdekto beztrestne vytrháva strany.“
Stano Radič - sociológ, scenárista, moderátor a humorista.
Avšak na tieto strany našej histórie by sme nemali nikdy zabudnúť. Ak by sme mali jedným slovom pomenovať nenávisť, neodpustiteľné zločiny a zverstvá páchané na ľuďoch, stratu rodiny, priateľov, domova a nakoniec aj našej vlastnej ľudskosti, použili by sme slovo – Holokaust.
Práve s cieľom nezabúdania a pripomenutia si tohto hrôzou plného obdobia, počas ktorého boli systematicky prenasledovaní a hromadne vyvražďovaní príslušníci etnických, náboženských či politických skupín počas druhej svetovej vojny nacistickým Nemeckom a jeho spojencami, sme dňa 14.3. navštívili Múzeum holokaustu v Seredi, ktoré vzniklo rekonštrukciou bývalého pracovného a neskôr koncentračného tábora. Našu návštevu Múzea holokaustu sme začali prednáškou s názvom Úteky z táborov smrti, ktorá nám vzala všetky slová a navodila atmosféru, počas ktorej sa aj ťažko dýchalo. Na začiatku prednášky nám pustili video s výpoveďou pani Edity Grossmanovej, ktorá prežila peklo na Zemi. Všetko sa začalo jej deportáciou z Popradu do továrne na smrť – Osvienčimu.
Prednáška pokračovala časťou o nepriaznivom a ťažkom osude dvoch slovenských židov – Rudolfovi Vrbovi a Alfredovi Wetzlerovi, ktorým sa podarilo uniknúť z vyhladzovacieho tábora Osvienčim v okupovanom Poľsku, aby svetu povedali pravdu o tom, čo sa skutočne v táboroch deje. Ich výpovedi, v ktorej uviedli a popísali zločiny proti ľudskosti, páchané na židoch, Rómoch, homosexuáloch, mentálne a telesne postihnutých ľuďoch a odporcoch režimu, predchádzala 140 kilometrová pešia trasa z Poľska do Žiliny, vyžadujúca si veľkú mieru odvahy a odhodlania.
Po prednáške sme pokračovali prehliadkou zrekonštruovaného areálu pracovného tábora sprevádzanej výkladom, pri ktorom sme mali na tele zimomriavky. Strašidelný dych expozície tvorenej autentickými fotografiami a predmetmi, ktoré kedysi niekomu patrili, dobovými propagandistickými plagátmi a novinami sme cítili na každom kroku... Nedalo sa pred tým uniknúť. Slová sprievodcu, ktoré opisovali umelo vytváranú a „kŕmenú“ nenávisť voči židom, slová o utrpení, hlade a pocitu beznádeje jasne opisovali veľmi tragickú realitu z tohto temného obdobia ľudských dejín. Vonku pred budovami stál ešte pôvodný dobytčí vagón, ktorým deportovali veľa nevinných ľudí na istú smrť a pri pohľade naň sa z vášho vnútra vynárajú predstavy a pocity, ktoré sa slovami nedajú opísať. Posledná časť výkladu reprezentovala odvahu, oddanosť a spravodlivosť, nakoľko bola venovaná osobám nežidovského pôvodu, ktorí riskovali nielen svoj život, ale aj život vlastnej rodiny, aby urobili správnu vec a pomohli pri záchrane židov pred holokaustom a krutou smrťou, za čo boli ocenení titulom Spravodlivý medzi národmi...
Obdobie druhej svetovej vojny patrí bezpochyby medzi tie najtemnejšie obdobia ľudskej histórie. Aj keď by chcel každý na tieto hrôzy a utrpenie zabudnúť, toto obdobie vrátane holokaustu nesmie byť nikdy zabudnuté! Nesmieme zabudnúť na 16 miliónov nevinných ľudí, ktorí zaplatili svojím životom, pretože.... pretože niekto to tak rozhodol ...
Z histórie sa máme poučiť - tak sa poučme, aby sa už nikdy nič podobné v budúcnosti nezopakovalo.
Matej Gocník, III.A
Fotogaléria ...