Na štyri školské roky môjho života na Gymnáziu v Šuranoch aj po takom veľkom časovom odstupe mám veľmi jasné a pekné spomienky. Po nástupe do prvého ročníka sme sa konečne učili inak ako na základnej škole, pribudli predmety, ktoré mi začali utvárať nové pohľady na svet: geológia, veda o Zemi, matematika, kde sa už nesčítavalo, ale limitovalo, derivovalo, ba aj integrovalo. Fyzika a chémia, ktoré sa začali zlievať do hlbšej predstavy o makro a mikrosvete. Biológia znela omnoho učenejšie než prírodopis. Boli predmety, ktorým som prichádzal na chuť ťažšie a práve tam prišli na pomoc naši profesori, ktorí individuálnym prístupom nenápadne potlačili nás študentov smerom k lepším výsledkom, než by sme s naším vtedajším stupňom životnej voľnosti v tom čase boli sami dospeli.

Na základe mojich pracovných skúseností môžem povedať, že vedomosti, ktoré som získal počas štúdia, tvoria základ, na ktorom môžem stavať celý život a moje pracovné úspechy sú často hodnotené pocitom, že som mal príležitosť pomôcť ľuďom a že som to dokázal vďaka svojim vedomostiam a životným skúsenostiam. Vďačím za to aj štyrom rokom môjho štúdia na Gymnáziu v Šuranoch, v rokoch 1976-1980, mojim učiteľom, ktorí mi odovzdali schopnosť ísť do života bez strachu z neznámeho a schopnosť riešiť zdanlivo neriešiteľné úlohy. Podľa mňa je vzdelanie tiež bránou k poznávaniu nových a zaujímavých ľudí. Je potrebné rozoznať obyčajné stretanie sa s veľkým počtom ľudí a skutočné spoznávanie veľkého počtu ľudí.

   

Ani sa mi nechce veriť, že šurianske gymnázium je také „staré“. Gratulujem! A želám ďalších ešte toľko, s pomocou Božou a ochranou.

Ako si spomínam na študentské roky? S veľkou radosťou a vďačnosťou voči Pánu Bohu. Občas zaletím v mysli do čias začiatkov našej školy: jeseň 1938. Pričlenili nás k Maďarsku... z našich slovenských dedín. Spočiatku sme boli ako stratení. Ale skoro sme sa presadili. Spoznávali sme sa... a mali sme sa radi. Bez rozdielu medzi triedami a rokmi. A vždy to bolo tak: ako jedna rodina. A to pretrvalo aj pri mojom dosť dlhom živote vo vlasti i v cudzine.

Heslo gymnázia by som nezmenil, zachoval by som ho, azda by som pozmenil poriadok: vari najskôr by som žiadal porozumieť iným, aby som im mohol rozumnejšie pomáhať.  V súčasnosti všade treba pomáhať: nežijeme ako ostrovčeky, ale ako jedna rodina. Tento pocit jednoty a súdržnosti by mal spájať všetkých.

Posledné mesiace pred maturou  sme bývali vo dvore vedľa gymnázia. Obyčajne sa tam stretala celá naša trieda, učili sme sa spolu. Raz nás prekvapil Dr. Jozef Hudec, riaditeľ. Bol rád a povzbudzoval nás, aby sme v tomto duchu žili aj po mature. Nedalo sa to uskutočniť, ale mysleli sme na to. Veľmi sme sa potešili, keď sme sa po mojom návrate z cudziny znovu stretli. Dnes z nás už žije iba pár.. traja, štyria..., ale každému spoločnému stretnutiu sa vždy tešíme.

   

Vek gymnazistov je nádherný rozvoj celej integrálnej prirodzenosti  mladého človeka: telesný rast, keď sa tak symetricky obdivuhodne rozvíja  z dieťaťa mladík, dievča, ešte mohutnejší je rozvoj duševný: koľko je tam bohatstva, krásy v citovom svete, v intelektuálnej oblasti! Na celý život zostávajú spomienky na krásne gymnaziálne roky. 

Sám som začal gymnaziálne štúdium v Nových Zámkoch: bolo to štátne gymnázium s vysokou úrovňou vzdelania. V 3. ročníku bolo naše územie začlenené do Maďarska a nastal veľký problém: ako ďalej. Boli týždne neistoty, až keď konečne prišla správa  o zriadení slovenského   gymnázia v Šuranoch. Prežívali sme všetky ťažkosti  pri zriaďovaní.

              Keby som porovnával gymnázium v Nových Zámkoch  a šurianske,  bol by markantný rozdiel: v Nových Zámkoch bolo perfektne pripravené, aby dávalo študentom vzdelanie  a pripravilo na vysokú školu, šurianske  muselo zápasiť s ťažkosťami zriadenia, najmä zbor profesorov, chýbalo technické vybavenie, knihy – učebnice.  Študenti  boli iní, prevažne zo  žitavskej doliny, mnohí s hlbokou tradičnou nábožnosťou. To dalo určitý charakter nášmu gymnáziu. Napriek všetkým spomenutým ťažkostiam dokázalo naše gymnázium vychovať absolventov  pre univerzitné štúdium, aby jednotlivci dosiahli prvé miesta vo vede, literatúre, v duchovnom  smere. Spomeniem len niektoré mená:  Karol Strmeň  - pôvodne meno Bekényi, rodák  z Palárikova, bol mimoriadne nadaný, dokázal ako poet preložiť do slovenčiny  Danteho Božskú komédiu a  iné náročné diela. Pavol Štefánik, uznávaný poét, Severín Sulan, Tibor Šalát, vynikajúci matematici , lekári, a mnohí iní, rovnako by si zaslúžili aj osobitné pomenovanie.

Vzdelanie je dar a duchovný prínos pre človeka na celý život. Toto  chápali aj rodičia, keď všetko obetovali, aby sa ich dieťa mohlo dostať na vyššiu školu, získať vzdelanie, ktoré mu otváralo bránu spoločnosti a do sveta. Toto platí aj dnes.

Najväčšia hodnota vzdelania je cesta k poznaniu pravdy. Aj v minulosti, ale viac v súčasnosti, vzdelanie dáva mnohé veľké poznatky zo sveta vedy, umenia, techniky, ale zanedbáva to podstatné: kto sa vzdeláva, študuje, je intelektuál, intelligere = ísť na hĺbku,  a tak sa dostať k pravde. Cestou je Fides et ratio – viera a rozum.  Credo, utintelligam  je známy výrok sv. Anzelma.  „Čo je pravda?“ pýtal sa Pilát Ježiša. On však skôr vyhlásil: „Ja som pravda – ja som cesta, pravda a život.  Absolútna Pravda je Boh. A sv. Pavol v liste k Rimanom učí: „Neviditeľného Boha možno poznať z viditeľného sveta.“  Rim  1, 2O. Potom vzdelanie vedie k poznaniu pravdy.

Touto cestou išiel grécky filozof Aristoteles (4. st. pred Kristom),  keď napísal: „Čokoľvek jestvuje, má príčinu jestvovania mimo seba, v rade príčin nemôžeme postupovať donekonečna, príde  k príčine, ktorá má príčinu jestvovania v sebe a to  je Boh, ako sa zjavil: Ja som, ktorý som – ustavične a nezávislé bytie.  Poriadok vo vesmíre, účelovosť  v prírode, napr. slnečná sústava, naklonená os zeme, aerodynamický tvar vtáka, ryby, zloženie atómu, najmä živej bunky – toto všetko hovorí o Božej Múdrosti, čo sa nemohlo stať náhodou, alebo inou bytosťou“.

Nakoľko sa v  súčasnom svete uprednostňuje experimentálne štúdium, tým sa zanedbáva to podstatné poznanie, opätovne sa usilujú pápeži usmerňovať celé ľudstvo, aby  hľadali pravdu, „ ktorá človeka robí slobodným“. Jn 8. Je to významný dokument encyklika  pápeža bl. Jána Pavla: Vertitatissplendor /6.O8 1993 /  „Ježiš Kristus , pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, je náukou o základoch morálneho učenia Cirkvi“  a potom najnovšie Benedikt XVI.  V prvej  encyklike : „Boh je láska“, ale najmä v 3. encyklike Caritas in Veritate  29. O6.  2OO9/ . – „Súčasné výsledky vedy , techniky bádania natoľko oslnili človeka, že zanedbal to podstatné, večné hodnoty, to má však tragické následky najmä v morálnom úpadku, v dekadencii , ľudstvo sa dostáva v dôsledku do stavu ohrozenia svojej existencie“. 

              Jediná cesta: návrat k pravde  a pravda vás oslobodí. Vzdelanie môže v tomto smere  pomôcť  a v tomto smere má dávať integrálnu výchovu a vzdelanie  aj naše gymnázium.

  

V roku 1987 putovali moje kroky do Gymnázia v Šuranoch. V triede čakalo 31 študentov a ujala sa nás naša super triedna pani profesorka Anna Filagová. Boli sme jej deti, učila nás chémiu, robili sme pokusy, chodili aj k nej domov na návštevu a na výlety.

Študentský život začal veselo, vždy v mesiaci september sme chodili do vinohradov oberať hrozno a na zemiaky. To bolo veľmi veľa veselých zážitkov. Každé ráno som sa tešila do školy, na spolužiakov, na vyučovanie, hlavne na zážitky, ktoré boli každý deň iné.

Boli to roky štúdia, ktoré sa dali zvládnuť zodpovednosťou, ktorú nám vštepovali naši páni profesori. Dnes im ďakujem, pretože sme na vedomostiach a zručnostiach mohli stavať a pokračovať v štúdiu na vysokej škole.

Ja som si vybrala Pedagogickú fakultu v Nitre, neskôr som si rozšírila aprobáciu na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici a neskôr aj na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, kde som pokračovala doktorandským štúdiom, čo som zúročila v mojej pedagogickej praxi. Základ vedomostí na našom starom gympli bol výborný. Bol to bezstarostný život plný zaujímavých príhod.

A čo popriať gymnáziu? Prajem veľa usilovných študentov, aby robili dobré meno a boli všetci hrdí, kde študovali. Pánom profesorom prajem veľa zdravia a úspechov v krásnej pedagogickej práci. Pani riaditeľke želám veľa tvorivosti, úspechov a ochrannú ruku nad naším Gymnáziom v Šuranoch.

Kto spomína? Jedna srdcom i rodom Šurianka. Absolventka SVŠ-ky (Strednej všeobecnovzdelávacej školy), jedného ročníka nadstavbového štúdia a učiteľstva slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už pred promóciou s túžbou vrátiť sa na svoju školu. Túžba nenaplnená. Pán riaditeľ rozhodol napriek predchádzajúcemu sľubu inak.

A tak som svoju učiteľskú kariéru začínala na jednom z nitrianskych gymnázií. Po roku som v nej pokračovala v malom okresnom mestečku na juhu stredného Slovenska. 36 rokov za katedrou miestneho gymnázia. Žijem tu už takmer 50 rokov. No do svojich milovaných Šurian, ktoré nosím vo svojom srdci, sa stále vraciam. Fyzicky, na hroby svojich rodičov a blízkych, do šurianskeho kostolíka i k svojim príbuzným. Teraz i týmito riadkami. Leštím kamienky mozaiky, pohládzam spomienky na školu. Na vzácne múdre ženy – pani profesorky Jiřinu Homolovú a Elenu Vankovú. Odkrývali nám nielen studnicu vedomostí zo slovenčiny či nemčiny, ale vkladali do nás aj pevné morálne hodnoty. Keď mi bolo v mojom mestečku clivo, neraz ma posilnili slová pani profesorky Homolovej, ktorej nebolo ľahké ísť v prvej polovici minulého storočia po absolvovaní brnenskej filozofickej fakulty z Moravy na neznámu vzdialenú Oravu. Otec ju vyprevádzal so slovami: „Neboj sa, neplač, všade, aj tam žijú ľudia.“

Pani profesorka Vanková bola v príprave na maturitu dôsledná. A tak sme jej maturitné témy šepkali do uška. Sprevádzajúc ju po chodbe pri jej dozore. Boli sme čisto dievčenská trieda s vlastnou hymnou - ľudovou piesňou Zamiloval som si dievča, býva na fare. Spievali sme ju zborovo pred prvou hodinou v pondelok a v sobotu po poslednej  (v sobotu sa vtedy učilo a pracovalo, nebola voľná). Pred hymnou nesmel z triedy nik odísť. Náš spev vyvolával ale nevôľu pána riaditeľa Mikušťáka. Neviem, či kvôli obsahu, nášmu speváckemu výkonu, či preto, že naša trieda bola nad riaditeľňou a zborovňou.

Milo spomínam i na obľúbeného fyzikára, pána profesora Viliama Macáka alebo Vilinka, ako sme ho často volali. Jeho sme mali rady, no s fyzikou to bolo horšie, aj keď sme sa snažili. Pri pohľade na naše nechápavé a nešťastné tváre vo štvrtok zvyčajne povedal: „Vydržte, dievčatá, už sa znedelieva.“ Jednu hodinu fyziky ukončil slovami: „Na budúcu hodinu si prineste kladivá. Budeme rozbíjať atóm.“ So smiechom sme odchádzali na prestávku. Pred ďalšou fyzikou vytiahla spolužiačka Gita z tašky kladivo s otázkou: „Decká, kladivá máte?“ Z nášho smiechu pochopila, o čo ide. Zahanbene ho dala späť. Ale my sme ho od nej vymámili, položili na triednu knihu, ktorá v tých časoch bývala na katedre, a s napätím sme čakali na reakciu nášho Vilinka. Uvidiac kladivo s úsmevom a šarmom jemu vlastným zvolal: „Ó, výborne. Kladivo máme. Môžeme rozbíjať atóm.“

Spomienky a mozaika mojej SVŠ-ky. Nosím a chránim si ich v srdci. Zopár z nich som Vám odkryla.