Ani sa mi nechce veriť, že šurianske gymnázium je také „staré“. Gratulujem! A želám ďalších ešte toľko, s pomocou Božou a ochranou.

Ako si spomínam na študentské roky? S veľkou radosťou a vďačnosťou voči Pánu Bohu. Občas zaletím v mysli do čias začiatkov našej školy: jeseň 1938. Pričlenili nás k Maďarsku... z našich slovenských dedín. Spočiatku sme boli ako stratení. Ale skoro sme sa presadili. Spoznávali sme sa... a mali sme sa radi. Bez rozdielu medzi triedami a rokmi. A vždy to bolo tak: ako jedna rodina. A to pretrvalo aj pri mojom dosť dlhom živote vo vlasti i v cudzine.

Heslo gymnázia by som nezmenil, zachoval by som ho, azda by som pozmenil poriadok: vari najskôr by som žiadal porozumieť iným, aby som im mohol rozumnejšie pomáhať.  V súčasnosti všade treba pomáhať: nežijeme ako ostrovčeky, ale ako jedna rodina. Tento pocit jednoty a súdržnosti by mal spájať všetkých.

Posledné mesiace pred maturou  sme bývali vo dvore vedľa gymnázia. Obyčajne sa tam stretala celá naša trieda, učili sme sa spolu. Raz nás prekvapil Dr. Jozef Hudec, riaditeľ. Bol rád a povzbudzoval nás, aby sme v tomto duchu žili aj po mature. Nedalo sa to uskutočniť, ale mysleli sme na to. Veľmi sme sa potešili, keď sme sa po mojom návrate z cudziny znovu stretli. Dnes z nás už žije iba pár.. traja, štyria..., ale každému spoločnému stretnutiu sa vždy tešíme.