Loď, ktorá sa plaví do neznáma .. zaznievalo, hoc miestami falošne, no nespochybniteľne jednotne 15.12.2017 múrmi Spoločenskej haly v Šuranoch. Parkety sa prehýbali, steny otriasali, naše srdcia horeli a oči kričali: „Nech táto noc trvá večne, nech nemusím pustiť ruku spolužiačky či spolužiaka po mojom boku!“ Zelené stužky žiariace na našich hrudiach pripomínali, že aj malé veci môžu znamenať veľa. Ako to celé začalo? Po jedinečnom nástupe a originálnych príhovoroch nasledoval program, ktorý vzhľadom na ohlasy môžem so všetkou skromnosťou vyhlásiť za neopakovateľný, nápaditý a vtipný. Síce sme mnohí prekonali svoje hranice, ale to je v poriadku. Boli to totiž hranice ustráchanosti, pýchy, predsudkov a neschopnosti urobiť si žarty sám zo seba. Pri tom všetkom sa nám podarilo zachovať si noblesu a nezosmiešňovať vážnosť danej chvíle. Významným momentom večera boli iskry hrdosti či lesknúce sa slzy na tvárach našich rodičov. Každý kamarát, rodič či príbuzný si vychutnávali chvíľku slávy, keď sme bojazlivo, no s radosťou v srdci kráčali červeným kobercom k najlepšiemu triednemu na svete po zelenú stužku. Vlastne, nebola to len chvíľa slávy. Na tú jednu noc sme sa totiž pripojili k hviezdam a žiarili prinajmenšom tak jasne ako ony. Pre seba navzájom, pre triedneho, pre všetkých zúčastnených. Bola to noc plná smiechu, spomienok, jedla, tanca, a čo je najdôležitejšie, noc strávená s kamarátmi. Kiežby nám tanečný krok vydržal až po maturitné skúšky. Ešte raz aj touto cestou ďakujeme našim rodičom, triednemu a špeciálne poďakovanie patrí pani profesorke Kataríne Hoppanovej, bez ktorých by stužková, ani náš kolektív nemala stužkovú, na ktorú sa nezabúda. Ďakujeme! Lucia Gedajová. IV.C Viac...