Na svoje študentské časy si spomínam často a rád. Počas štúdia na gymnáziu som spoznal výnimočných ľudí, ktorí mali a do dnes majú silný vplyv na môj život. Hoci sme teraz ďaleko od seba, oddelení svojimi dospeláckymi povinnosťami aj oceánmi, svojich priateľov, spolužiakov aj učiteľov nosím hlboko v srdci.  Práve v čase gymnaziálnych štúdií som urobil najväčšie životné rozhodnutia – a dodnes ich neľutujem. Obklopený tými vzácnymi ľuďmi a čeliaci výzvam mladosti som pochopil, že štúdium ani život nie je o prospechu alebo o výkone. Áno, naučil som sa veľa z literatúry a chémie a dejepisu... Ale naučil som sa najmä, že to všetko by bolo zbytočné bez jasného životného cieľa, bez šľachetných túžob či bez dobrých priateľov. Som veľmi vďačný za ten čas a za všetkých, s ktorými som ho strávil.            

V africkej krajine, kde momentálne pôsobím, je pre mnohých vzdelanie jedinou možnosťou úniku z krajnej chudoby. Ja sa tu však musím vzdelávať a denne učiť mnohým novým veciam, aby som im dokázal porozumieť a pomôcť uniknúť z biedy duchovnej. Každý deň sa pritom snažím učiť tých, čo mi boli zverení, ako si navzájom pomáhať a porozumieť. Zdá sa mi však, že na celom svete vzdelanie naberá význam nástroja na dosiahnutie blahobytu, moci a zisku. Preto vzdelanie bez výchovy k solidarite a k láske môže byť dokonca nebezpečné. Tento svet – dnes omnoho viac než kedykoľvek predtým – potrebuje obetavých učiteľov, ktorí odovzdávajú svojim študentom to najlepšie z vedy i z vlastného srdca. A potrebuje študentov bažiacich po pravde a láske.