Prvé, čo sa mi pri zmienke o Gymnáziu v Šuranoch vybavuje, sú spomienky na pocity vzrušenia a hrdosti na seba samú, keď som uvidela svoje meno na zozname prijatých študentov na dverách gymnázia. Bola som vtedy desaťročné dievčatko, tešiace sa z prvého veľkého životného úspechu. Osemročné gymnázium a štúdium na ňom so sebou prinieslo neskôr veľa ďalších zmien. Nazývať pani učiteľku pani profesorkou a snažiť sa splynúť s davom o niekoľko rokov, vtedy na míle vzdialených, starších študentov 4 ročného gymnázia. Nebolo to len štúdium a vysoká úroveň pedagógov, ale aj možnosti, ktoré nám gymnázium dávalo vďaka mimoškolským aktivitám k poznávaniu sveta okolo nás. Spätné spomienky so sebou vždy nesú istú mieru nostalgie, ktorá sa rokmi viac a viac prehlbuje. A že tej nostalgie už pri pomyslení na gymnázium je. Fascinuje ma, že aj keď žijem mimo moju rodnú krajinu, stretám ľudí a pri náhodnom zistení, že sme študovali na rovnakom gymnáziu, to v nás vyvoláva pocity hrdosti, súdržnosti a spolupatričnosti. A to je na tom to krásne.