Kto spomína? Jedna srdcom i rodom Šurianka. Absolventka SVŠ-ky (Strednej všeobecnovzdelávacej školy), jedného ročníka nadstavbového štúdia a učiteľstva slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už pred promóciou s túžbou vrátiť sa na svoju školu. Túžba nenaplnená. Pán riaditeľ rozhodol napriek predchádzajúcemu sľubu inak.

A tak som svoju učiteľskú kariéru začínala na jednom z nitrianskych gymnázií. Po roku som v nej pokračovala v malom okresnom mestečku na juhu stredného Slovenska. 36 rokov za katedrou miestneho gymnázia. Žijem tu už takmer 50 rokov. No do svojich milovaných Šurian, ktoré nosím vo svojom srdci, sa stále vraciam. Fyzicky, na hroby svojich rodičov a blízkych, do šurianskeho kostolíka i k svojim príbuzným. Teraz i týmito riadkami. Leštím kamienky mozaiky, pohládzam spomienky na školu. Na vzácne múdre ženy – pani profesorky Jiřinu Homolovú a Elenu Vankovú. Odkrývali nám nielen studnicu vedomostí zo slovenčiny či nemčiny, ale vkladali do nás aj pevné morálne hodnoty. Keď mi bolo v mojom mestečku clivo, neraz ma posilnili slová pani profesorky Homolovej, ktorej nebolo ľahké ísť v prvej polovici minulého storočia po absolvovaní brnenskej filozofickej fakulty z Moravy na neznámu vzdialenú Oravu. Otec ju vyprevádzal so slovami: „Neboj sa, neplač, všade, aj tam žijú ľudia.“

Pani profesorka Vanková bola v príprave na maturitu dôsledná. A tak sme jej maturitné témy šepkali do uška. Sprevádzajúc ju po chodbe pri jej dozore. Boli sme čisto dievčenská trieda s vlastnou hymnou - ľudovou piesňou Zamiloval som si dievča, býva na fare. Spievali sme ju zborovo pred prvou hodinou v pondelok a v sobotu po poslednej  (v sobotu sa vtedy učilo a pracovalo, nebola voľná). Pred hymnou nesmel z triedy nik odísť. Náš spev vyvolával ale nevôľu pána riaditeľa Mikušťáka. Neviem, či kvôli obsahu, nášmu speváckemu výkonu, či preto, že naša trieda bola nad riaditeľňou a zborovňou.

Milo spomínam i na obľúbeného fyzikára, pána profesora Viliama Macáka alebo Vilinka, ako sme ho často volali. Jeho sme mali rady, no s fyzikou to bolo horšie, aj keď sme sa snažili. Pri pohľade na naše nechápavé a nešťastné tváre vo štvrtok zvyčajne povedal: „Vydržte, dievčatá, už sa znedelieva.“ Jednu hodinu fyziky ukončil slovami: „Na budúcu hodinu si prineste kladivá. Budeme rozbíjať atóm.“ So smiechom sme odchádzali na prestávku. Pred ďalšou fyzikou vytiahla spolužiačka Gita z tašky kladivo s otázkou: „Decká, kladivá máte?“ Z nášho smiechu pochopila, o čo ide. Zahanbene ho dala späť. Ale my sme ho od nej vymámili, položili na triednu knihu, ktorá v tých časoch bývala na katedre, a s napätím sme čakali na reakciu nášho Vilinka. Uvidiac kladivo s úsmevom a šarmom jemu vlastným zvolal: „Ó, výborne. Kladivo máme. Môžeme rozbíjať atóm.“

Spomienky a mozaika mojej SVŠ-ky. Nosím a chránim si ich v srdci. Zopár z nich som Vám odkryla.